Inzulínová pumpa pre mňa znamená úplnú nezávislosť!

Petra je typická tínedžerka, až na to, že jej v útlom veku diagnostikovali cukrovku. Zistite, ako Petra a jej mama Anna žili s cukrovkou, keď Petra vyrastala, a aké pozitívne skúsenosti im to prinieslo.

Petra, teraz máš 18 rokov a cukrovku ti diagnostikovali ako 6-ročnej. Ako si túto správu prijala ty a tvoja rodina?

Petra:

V tom čase som veľmi nevnímala, čo sa so mnou dialo. Ešte som tomu nerozumela. Zato som si užívala všetky návštevy nemocnice a celý ten rozruch okolo mňa. 

Kto si ako prvý všimol, že niečo nie je v poriadku?

Anna (Petrina mama):

U Petry sa prejavovali všetky typické príznaky - chudnutie a veľký smäd. Čoskoro som si uvedomila, o čo ide, bolo však pre mňa ťažké si to pripustiť. Pracujem ako zdravotná asistentka a viem, čo so sebou prináša diagnóza cukrovka. Samozrejme, išli sme k lekárovi a hneď po krvnom teste sme všetko vedeli. Celý náš život sa prevrátil naruby. Mala som pocit, že prežívam nočnú moru. Po diagnóze u nás nasledovalo obdobie intenzívneho stresu. Musela som deliť svoj čas medzi Petru, ktorá bola v nemocnici, a doma medzi jej bratov a sestry. Musela som sa o nich postarať a navyše im vysvetliť, čo sa deje. Nebolo to ľahké. Niekedy si myslím, že pre rodiča je to náročnejšia situácia ako pre dieťa, ktoré nerozumie, čo takáto diagnóza znamená.

Petra:

Ja som sa necítila vystresovaná. Bola som v nemocnici a musela som sa naučiť o cukrovke všetko možné. Čoskoro som sa naučila aj to, ako si sama podávať injekcie inzulínovým perom. Najprv som si myslela, že je to obyčajné pero!

Anna:

A v škôlke si si myslela, že si špeciálna a že sa nemôžeš podeliť o svoje jedlo s ostatnými.

Petra:

Presne tak. Až neskôr som pochopila aj nevýhody, napríklad nutnosť plánovania jedál, injekcie a presné váženie každého jedla. Tieto povinnosti mi po chvíli začali ísť na nervy.

Petra, kedy si sa rozhodla, že začneš používať inzulínovú pumpu a čo sa tým pre teba zmenilo?

Petra:

Inzulínovú pumpu som začala používať asi jeden a pol roka po diagnóze. Okamžite mi to prinieslo pocit nezávislosti. Mohla som jesť, čo som chcela a kedy som chcela. Mohla som dokonca aj preskočiť jedlo a pospať si.

Anna:

Konečne sme mali cukrovku pod kontrolou my a nie naopak! Samozrejme, musela som Petre pomáhať a podporovať ju, náš život sa však úplne zmenil. Mohla som jej dovoliť väčšiu slobodu a ona mohla na seba zobrať viac zodpovednosti.

Petra:

Mohla som sa sama stretávať s kamarátmi a byť samostatnejšia.

Chodíš na tréningy kung-fu. Môžeš trénovať s pumpou?

Petra:

Áno, väčšinou to ide bez problémov. Skladám si ju iba počas špeciálnych tréningov a kopov kvôli bezpečnosti. Inak ju mám zvyčajne vždy na sebe. 

Petra, kedy si začala sama manažovať svoju cukrovku?

Anna:

Keď si mala 10 rokov a prvýkrát si šla sama na školský výlet. Všetko si dokázala kontrolovať sama. Bolo pre mňa veľmi ťažké nechať ju ísť. Predtým som ju vždy sprevádzala na exkurzie aj lyžiarske zájazdy.

Petra:

Tak veru. Naozaj mi to dodalo sebadôveru, lebo som všetko zvládla sama.

Ako to teda s tebou každý deň je? Pomáha ti ešte mama?

Petra:

Ešte stále nerobím všetko sama za seba. Mama mi vždy pomôže, keď ju o to požiadam.

Anna:

Zvládaš všetko sama...ja sa ťa iba pýtam, aby som mala istotu, že si na nič nezabudla. Viem, že ti to niekedy ide na nervy, ale nemôžem si pomôcť.

Petra: 

Áno, trochu sa hádame, ale nikdy to netrvá veľmi dlho. Asi by mi pripadalo čudné, keby si sa ma na to všetko zrazu prestala vypytovať. Okrem toho sa aspoň nemusím báť, lebo občas naozaj na niečo zabudnem. Myslím, že sme si vytvorili silné puto práve vďaka cukrovke, a to je úžasné. Cukrovka teda pre nás nebola až taká zlá.

Petra, rozhodla si sa pre štúdium ako zdravotná asistentka. Mala cukrovka nejaký vplyv na tvoju voľbu? 

Petra:

Myslím, že áno. Keď som bola menšia, nikdy som sa nebála ísť do nemocnice alebo k doktorovi. Vždy som si myslela, že je to zaujímavé a bola som zvedavá, čo sa bude diať.

Nemám strach z cukrovky a ani som nikdy nemala. Vždy o nej rozprávam otvorene a ľudia v mojom okolí o nej vedia. Jediné, čo nemám rada, je to, keď si meriam glykémiu pred kolegami a vidia, že je zlá. To neznášam! 

Inak však ku mne cukrovka patrí. Vždy som ju akceptovala a nikdy mi nezabránila žiť svoj život. My môžeme mať cukrovku pod kontrolou, nie naopak.

Ak by som však stretla dobrú vílu, ktorá by mi splnila tri želania...