Čo takto dať si cukrík pri všetkých nečakaných poklesoch cukru?
Dnes s vami zdieľame ďalší blog od Katie Janowiak, ktorá pracuje pre Medtronic Foundation – filantropické rameno našej spoločnosti. Tentoraz nás Katie zavedie späť do čias svojich vysokoškolských štúdií na univerzite Michigan State University a humorným spôsobom nám ukáže dôležitosť predvídania a pripravenosti na život s cukrovkou. Ak ste ešte nečítali Katiin najnovší blog Sny teenagerky a diagnóza T1, nájdete ho tu.
V živote každého z nás existujú určité rozhodujúce momenty...také, ktoré by sa stali najcitovanejšími scénami životopisného filmu o nás, keby ho niekto nakrútil. Poznáte tie momenty. Vyznanie lásky. Dosiahnutie niečoho, čo sa nám zdalo nemožné. Alebo – čo sa nám tiež občas podarí – strápnenie sa pred viac ako 400 rovesníkmi.
Vedela by som o tom rozprávať.
Bola som prváčkou na univerzite a meškala som.
Ako študentka na univerzite Michigan State University som často videla inzeráty od študentov doktorandského štúdia na preplnených nástenkách, ktoré študentom nižších ročníkov umožňovali získať „extra kredity“ za hodinu nášho času. Ja som bola (a ešte stále v mnohých veciach som) typická „jednotkárka“ a bola som preto ľahkou korisťou pre každého, kto mi sľuboval pridať ešte viac bodov k môjmu už aj tak precízne vypočítanému priemeru známok. To vysvetľuje, prečo som sa ocitla v malej miestnosti odpovedajúc na otázky o sexuálnom napätí v epizóde Priateľov, ktorú som práve pozerala. A prečo som meškala na skúšku.
V zúfalom úsilí skončiť a hnať sa halou do triedy som preletela cez svoje odpovede a rýchlo som si šla zobrať svoj batoh...dokelu! Zamestnávali ma myšlienky, že budem meškať na skúšku a zabudla som si uvedomiť, že je už 13:30 a ja som nejedla obed. Nemala som zabalené žiadne jedlo. Pekná príprava na diabetičku! (Keď si rodičia robia starosti kvôli tomu, že ich deti s T1 idú na univerzitu, zvyčajne sa obávajú prehnaného pitia alkoholu, nadmerného spánku a prísnej diéty pozostávajúcej z hamburgerov a hranolčekov. Nie trochy každodennej roztržitosti, ktorej podlieha preťažený vysokoškolský mozog). V tej chvíli som zbadala stôl pri východe z miestnosti s miskou plnou nejakých cukríkov. Extra kredity to istia! V rýchlosti som ziskuchtivo napchala väčšie množstvo do batoha a letela som rovno na skúšku.
Keď som bola v cieli, nedarilo sa mi nájsť žiadne z posledných voľných miest v prednáškovej sále veľkej ako štadión so 400 ľuďmi. Nemotorne som sa predierala davom ľudí k sedadlu v strede miestnosti (za sprievodu mrmlania, ktoré možno očakávať, keď vstúpite do kina v ústrednej chvíli a zablokujete plátno pri predieraní sa pomedzi napätých divákov), keď som začula starodávny pokyn, aby som všetko vyložila von. Myslela som na cukríky v mojom batohu a nechcela som na seba v strede skúšky pútať ešte viac pozornosti podozrivým hrabaním sa v batohu v prípade potreby, rýchlo som schmatla čo najväčšiu hrsť a šmarila som ju na svoj stôl. (Zdá sa, že v takýchto situáciách vždy vyjde najavo naparujúci sa diabetik. „Nech sa opováži pochybovať o tom, či to môžem mať na stole!“).
Študijný asistent položil papiere na skúšku na môj stôl a ja som vnímala, že ľudia začínajú mrmlať, smiať sa a civieť v mojom smere... zmocnil sa ma pocit hlbokej nervozity a zovrel mi žalúdok kým moja tvár inštinktívne dostala farbu, ktorú Crayola definuje ako „výrazne červenú“. Niečo jednoznačne nie je v poriadku. Ale čo?
…Veľká hrsť farebných kondómov ležala v hŕbe na stole predo mnou a ja som si uvedomila, že to, čo som v rýchlosti zhrabla, neboli cukríky.